Keby chcel získať pochvalu ľudí, určite by si nezvolil ťažšiu cestu. A predsa týmto si získal úctu všetkých. Mons. László Burián, alebo ako ho mnohý volajú, Laci bácsi, dňa 26. marca z príležitosti dňa učiteľov dostal Veľkú medailu svätého Gorazda od Eugena Jurzycu, ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR, za celoživotnú obetavú prácu v oblasti školstva, pri príležitosti jeho životného jubilea. Samozrejme nielen on bol poctení, ale bol jediný, ktorému prítomný po stojačky tlieskali asi minútu.
S 91 ročným kňazom nie je vôbec ľahké si dohovoriť schôdzku. Buď slúži omšu, alebo spovedá, alebo práve s ním natáčajú rozhovor. Nakoniec aj nám venuje čas, nie preto, aby bol v strede pozornosti médií, ale skôr preto, aby aj túto možnosť využil na pastoráciu a učenie. Keď som vstúpila do jeho bytu v Štúrove, hneď som zbadala vo vitríne všetky jeho vyznamenania. „Počítate ich ešte?“ – položila som hneď otázku. „Ani nie, ale naozaj som ich dostal veľa. Neviem, ktoré mi je najvzácnejšie, všetky som prijal s veľkou radosťou. Mám pocit, že aj túto medailu som získal nielen ako pedagóg, ale aj ako kňaz“ – hovorí.
Laci bácsi 12 rokov pôsobil na slovenských miestach, ale nikdy necítil potrebu, aby sa vzdal svojej národnosti. „Nepovažujem ani Slováka za lepšieho od Maďara, ani Maďara od Slováka. Ja sa cítim rovnocenným občanom tejto republiky, ktorý sa tu chce cítiť dobre. Mám úctu ku inými národnostiam a náboženským vyznaniam, ale nepáči sa mi, keď sa niekto vzdá svojej viery, alebo národnosti. Veď ako môžem očakávať od Slováka, aby mi dôveroval, keď som sa vzdal aj svojej národnosti? Takých Maďarov si ani Slováci nevážia“ – konštatuje Laci bácsi, kto vie, o čom hovorí. Veď to isté vyznával aj vtedy, keď šiel za deportovanými Maďarmi do Česka, do neznáma, aby ich po jednom vyhľadával a posilňoval vo viere. Pre takúto obetu je schopná iba silná viera a opravdivá láska. „Nepovažujem sa za hrdinu, len som plnil svoju povinnosť s láskou a s radosťou. Aj teraz robím to isté, pretože ľudia veľmi túžia po dobrom slove a povzbudení. Boli časy, keď som bol skúšaný nad moje sily, ale vždy som sa otriasol a išiel ďalej“ – hovorí 91 ročný kňaz
Laci bácsi aj teraz miluje šoférovanie, v nedeľu má minimálne 2 omše, pripravuje deti a mladých na sväté prijímanie, birmovanie. „Vždy som sa snažil z mladých vychovávať poriadnych ľudí, ktorí sa nezapredajú za peniaze a za vyznamenanie. Potrebujeme múdrych a dobrých ľudí! Nemôžeme v živote stavať na pomste, len láska nás posunie dopredu“ – vyznáva.
Potom sme sa dotkli ešte pár aktuálnych tém, ako sú napríklad zatvárané školy. „Veľmi to badať na dedinách, kde nemajú školy a pedagógov. Je to podobné ako keď sa vydám na cestu do Bratislavy, ale na ceste nie sú dopravné značky. Môžem dôjsť do cieľa, ale len za veľmi dlhý čas a veľkých komplikácií na ceste. Ideálne by bolo, keby sa pedagóg spolu s kňazom na dedine venovali deťom“ – radí.
S Laci bácsim sa dá o všetkom hovoriť, o Da Vinci-ho kóde, o Európskej únii, skratka o všetkom. Všetko prežiari jeho viera a životná múdrosť, ktorou sa 91 ročný duchom mladý kňaz riadi. Preto je ťažké o ňom čo i len jeden riadok napísať, pretože akýkoľvek dobrý článok by vznikol o Mons. László Buriánovi, boli by to len prázdne slová. Laci bácsiho treba osobne poznať! Jedno je isté, aj keď sú moje riadky nedokonalé, doteraz sa mi nestalo pri písaní, že by pri spomienke na náš rozhovor ma naplnil tak dobrý pocit a radosť. Radosť z toho, že v ňom som nepoznala 91 ročného, unaveného človeka, ale kňaza verného svojim zásadám, z ktorého žiari radosť a láska. Laci bácsimu aj touto cestou gratulujeme a prajeme zdravie tela i duše, ako aj Božie požehnanie!
Monika Cziglerová