Zdá sa, že množstvom rastie Vaša sila. Už pomaly budú čudáci tí, ktorí nemajú ďalšieho „člena rodiny“ – psa a náležite nevedú zápalisté debaty na tému pes a jeho potreby.
Chápem, že každá doba prináša do nášho života plusy, mínusy, svoje módne trendy a choroby. Ja Vám neberiem tie plusy. Aspoň ktosi Vás radostne víta, keď prídete domov. Neodvráva Vám, ľahšie sa vychováva, poslúchne. V podstate nechce od Vás nič, a aj keď vyrastie, ostane pri Vás. Je vďačný za každé pohladenie. Máte sa prečo obliecť a vyjsť na čerstvý vzduch, prinúti Vás hýbať sa. Asi ťažko pochopíte, že Vášho Rikiho, Piciho alebo Muciho sa môže niekto báť. Mám panický strach zo psov. Psa zbadám, aj keď sa mihne v diaľke. Som schopná vyhnúť sa túlajúcemu sa psovi cez ďalšie ulice. Často neúspešne. A nastupuje strach. Človek sa rozklepe, ťažko sa mu dýcha a dostaví sa panika. Vždy si opakujem, „budem sa tváriť, že som si toho milého tvora ani nevšimla, že prechádzam len okolo a nič sa mi nemôže stať“. Verte mi, nepomáha to! Na mňa nevykrikujte: „Nebojte sa, nehryzie!“. Pre mňa je to zviera, mäsožravec (aj keď Váš papá granule), strážca, útočník a nevypočítateľný tvor. A preto nechápem, prečo Vy potláčate moje právo na slobodný pohyb po uliciach, prečo ma obťažujete svojou záľubou! Nechápem, ako môžete potrebu, ktorú vykonal Váš pes, nechať bez povšimnutia. Ako nechápete, že niekto si želá mať čisté mesto a nie poobsierané. Ktorý člen Vašej rodiny si vykonáva potrebu na ulici alebo trávniku? Že ste slušní ľudia? Ale veď psa považujete za člena rodiny. Možno patríte k tým, čo nezahodia na ulici papier, lebo to do Vás vštepili, že sa to nepatrí. Ale pokojne necháte kôpky na trávniku, na chodníku a dobre že si to nepoznamenáte do kalendára ako úspech Vášho miláčika. Nechcem tu vyťahovať paragrafy, len Vás požiadať. Doprajte mi, aby som si mohla uplatňovať právo slobodne, bez obťažovania Vašich miláčikov, prejsť po meste.M. Kuželová