|
Na vojnovom cintoríne Červenej armády v Štúrove, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, je pochovaných 5 248 vojakov v 168 jednotlivých a 8 skupinových hroboch. Na malých hroboch sú umiestnené náhrobné kamene, na ktorých sú uvedené mená padlých vojakov, alebo je len napísané „večnaja slava geroju“. Žiaľ z celkového počtu pochovaných, menný zoznam obsahuje v súčasnosti len 897 mien, ostatní sú neznámi. Vďaka pátracej skupine Hviezda v Rusku sa tento údaj onedlho rozšíri na rovných 900. Prostredníctvom Ruského veľvyslanectva na Slovensku dostanú traja vojaci, ktorí sú tu pochovaní pamätnú tabuľu s menom, a to dvaja Hrdinovia Sovietskeho zväzu a jeden vojak. V závere II. svetovej vojny sa odohrali tie najvýznamnejšie boje práve v okolí Štúrova. Životné osudy dvoch Hrdinov ZSSR pochovaných na „Ruskom cintoríne“ v Štúrove teraz uverejníme na základe informácií poskytnutých Stanislavom Bursom, človekom, ktorý má na srdci osud a zachovanie pamiatky padlých vojakov ČA. Musím podčiarknuť, že sa jedná o materiál, ktorý je prvýkrát publikovaný na Slovensku! Výnimočným je oboznámiť sa s osudmi vojakov, ktorí zomreli v bezohľadnom boji v tomto kraji, bez ohľadu na ich národnosť.
Nikolaj Semenovič Artamonov sa narodil v roľníckej rodine 21. mája 1919 v dedine Nekljudovka. V roku 1941 bol odvedený do radov ČA. Po ukončení vojenskej leteckej školy bol v roku 1942 ako stíhač v hodnosti podporučíka preradený na docvičenie k bojovému útvaru. Svoj prvý zostrel nepriateľského lietadla dosiahol 25. júla 1943 v priestore Kalinina, keď k zemi odporúčal nemecké prieskumné lietadlo Hs-126. Po absolvovaní 165 bojových letov /z ktorých bolo 32 prieskumných/, v ktorých absolvoval 42 vzdušných súbojov, bol už v hodnosti nadporučíka. 10. marca 1944 bol zaradený ako pomocník veliteľa vzdušnej streľby pluku.
Svoje posledné vzdušné víťazstvo kpt. N.S. Artamonov dosiahol 11. marca 1945, keď sa mu podarilo v priestore Hercegfalva (MR) zostreliť nemeckú stíhačku Fw 190. Tým pádom mal na konte celkovo 28 samostatných a 8 skupinových zostrelov nepriateľských lietadiel.
Dňa 25. marca 1945 sa začala Bratislavsko – Brnenská operácia. Artamanovi vojaci so svojimi stíhačkami Lavočkin La 5Fn operovali z poľného letiska nachádzajúceho sa v blízkosti Želiezoviec. Odtiaľ kpt. N.S. Artamonov 26. marca 1945 vyletel na svoje posledné dva bojové lety, aj keď nemusel. Doktor pluku mu zakázal letieť, lebo zdravotne nebol v poriadku. On odmietol jeho námietky a vyletel na prieskumný let do priestoru Nitry a Vrábel. Od Vrábel smerom na Levice objavil nemeckú motorizovanú kolónu smerujúcu k frontu. Po pristátí výsledky svojho prieskumu zahlásil veliteľovi divízie Judakovi.
Ako správny veliteľ vyletel kpt. Artamonov na čele „lavočiek“ ich pluku. Aby neboli spozorovaní, kolónu obleteli veľkým oblúkom a začali na ňu útok z 800 m odzadu. Po znížení letu na účinný dostrel sa na ceste rozpútalo peklo a jedna ohnivá dráha z nich si našla svoju obeť. Počas “šturmovky” na kolónu naplno zasiahla „lavočku“ kpt. Artamonova. Tá po zásahu začala vo vzduchu okamžite horieť. Ranený pilot s posledným zbytkom unikajúcich síl nasmeroval svoju horiacu fakľu do nemeckej kolóny. Po dopade do jej radov podriadení hrdinského pilota uvideli, ako na ceste nastal veľký výbuch. Do tohto priestoru okamžite vyslali ľudí, aby jeho telesné pozostatky previezli do Želiezoviec. Vďaka tomu vieme, že kpt. Artamonov zahynul v priestore Teliniec. Po prevoze jeho telesných pozostatkov do Želiezoviec bol zo všetkými vojenskými poctami pochovaný. Nemal tam však dlhý odpočinok, lebo o rok neskôr bol exhumovaný a opätovne pochovaný na vtedy budujúcom sa cintoríne padlých sovietskych vojakov v Štúrove. No tentokrát bol uložený do jedného zo spoločných hrobov, bez označenia o koho sa jedná.
Na príkaz Prezídia najvyššieho sovietu ZSSR bola npor. N.S. Artamonovi 19. augusta 1944 za dosiahnuté bojové zásluhy udelená Zlatá Hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu a Leninov rád. V materiáloch MÚ Štúrovo je doteraz evidovaný pod p. č. 337.
Je pozoruhodné, že za boje v našom regióne získal ocenenie „hrdinu“ aj jeden letec, ktorý tu bol zostrelený a prišiel o nohu. Jedná sa o letca Nikolaja Sergejeviča Jegorova, ktorý za ťažké zranenie v boji v okolí Štúrova dostal to najvyššie vyznamenanie udeľované v ZSSR.
Aleksej Fedorovič Lebedev sa narodil 14. marca 1924 v Bunjakovke v sedliackej rodine. V máji 1943 dostal Aleksej Lebedev povolávací rozkaz do radov ČA. Po absolvovaní vojenskej školy mu bola pridelená hodnosť podporučíka a funkcia veliteľa čaty. V januári 1945 jeho pluk viedol boje na území nachádzajúcom sa na severnej strane rieky Dunaj. Tam mali príslušníci 2. práporu 677. streleckého pluku 5. januára 1945 zaujaté pozície v blízkosti obce Belá. Vojaci Lebedevovej čaty videli, že asi 300 m pred nimi na neveľkej vyvýšenine sa rysujú kontúry nemeckých zákopov. O druhej v noci 6. januára 1945 zavolal mladého veliteľa na svoje veliace stanovište veliteľ pluku mjr. Borodin. Bolo mu jasné, že nepriateľské pozície môžu dobiť len v rámci nečakaného útoku, keď dokonale využijú moment prekvapenia. „Do svitania musí byť dedina naša! To je úloha vašej čaty. Viem, že ste chlapíci, verím, že nesklameš…“ – povedal veliteľ pluku podporučíkovi Lebedevovi. O 03.00 hod. vyrazil dvadsaťročný veliteľ so svojimi podriadenými. V momente, keď im k nepriateľským zákopom ostávalo len pár desiatok metrov, nočné ticho prerušila dávka guľometu a nočnú krajinu osvetlili vystrelené svetlice. Mladý veliteľ vtedy chytil dva granáty a začal sa plaziť k postaveniu guľometného hniezda. Keď bol od neho vzdialený tak 8 až 10 metrov, hodil do neho postupne obidva granáty. Guľomet zmĺkol. Vojaci sa zodvihli zo zeme k útoku. V tom momente nemecký guľomet opätovne ožil. Lebedev sa vtedy zodvihol zo zeme a vlastným telom zakryl nepriateľský guľomet. Podriadení, vidiac čo sa stalo, sa vrhli do útoku a v momente dobili nepriateľské pozície. Po boji Lebedevoví spolubojovníci našli iba bezduché telo svojho veliteľa odpočívajúce stále na ústi umlčaného guľometu. O kus ďalej od neho ležali traja zabití nemeckí vojaci a jeden ranený.
Telesné pozostatky mladého hrdinu ppor. Alekseja Fedoroviča Lebedeva boli za smútočnej hudby šesťčlenného vojenského orchestru a za čestných sálv zo samopalov a pušiek, pochované 1 km juhozápadne od osady Malá Tata (časť obce Kamenný Most). Neskôr boli exhumované a údajne prevezené na cintorín padlých sovietskych vojakov v dedine Belá. A odtiaľ ku konečnému odpočinku na centrálny cintorín padlých sovietskych vojakov v Štúrove. A. F. Lebedev tu odpočíva v spoločnom hrobe pod p. č. 547.
O hrdinskom čine ppor. A.F. Lebedeva jeho priamy nadriadený, veliteľ 677. streleckého pluku mjr. Borodin, už 11. januára 1945 napísal návrh na udelenie titulu Hrdina ZSSR in memoriam. Na jeho podklade bol ppor. A. F. Lebedevovi Príkazom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR dňa 28. apríla 1945 udelený titul Hrdina ZSSR In memoriam a Rad Lenina.
Členovia pátracieho oddielu Hviezda, nachádzajúci sa v dedine Želannoje, sa snažia napraviť krivdy, ktoré boli v rámci stalinských čistiek a represálií spáchané na Lebedevovej rodine, ale nielen na nej… Vďaka ich iniciatíve už o svojom zabudnutom rodákovi vedia aj obyvatelia jeho rodnej obce. A hlavne na ich počin mu bol v rodnej Bunjakovke odhalený 9. mája 2010 pamätník a bude jeho meno uvedené na mieste jeho posledného odpočinku (spolu so spolubojovníkom Artamonovom a vojakom Knopovom) aj na pamätnej tabuli umiestnenej na vojnovom cintoríne Červenej armády v Štúrove.
Materiál Stanislava Bursu spracoval Július Juhász
|