Na vojnovom cintoríne Červenej armády v Štúrove, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, je pochovaných 5 248 vojakov v 168 jednotlivých a 8 skupinových hroboch. Na malých hroboch sú umiestnené náhrobné kamene, na ktorých sú uvedené mená padlých vojakov, alebo je len napísané „večnaja slava geroju“. Žiaľ z celkového počtu pochovaných, menný zoznam obsahuje v súčasnosti len 897 mien, ostatní sú neznámi. Vďaka pátracej skupine Hviezda v Rusku sa tento údaj onedlho rozšíri na rovných 900. Prostredníctvom Ruského veľvyslanectva na Slovensku dostanú traja vojaci, ktorí sú tu pochovaní pamätnú tabuľu s menom, a to dvaja Hrdinovia Sovietskeho zväzu a jeden vojak. V závere II. svetovej vojny sa odohrali tie najvýznamnejšie boje práve v okolí Štúrova. Životné osudy dvoch Hrdinov ZSSR pochovaných na „Ruskom cintoríne“ v Štúrove teraz uverejníme na základe informácií poskytnutých Stanislavom Bursom, človekom, ktorý má na srdci osud a zachovanie pamiatky padlých vojakov ČA. Musím podčiarknuť, že sa jedná o materiál, ktorý je prvýkrát publikovaný na Slovensku! Výnimočným je oboznámiť sa s osudmi vojakov, ktorí zomreli v bezohľadnom boji v tomto kraji, bez ohľadu na ich národnosť.

     Nikolaj SemenoviÄŤ Artamonov sa narodil v roÄľnĂ­ckej rodine 21. mája 1919 v dedine Nekljudovka. V roku 1941 bol odvedenĂ˝ do radov ÄŚA. Po ukonÄŤenĂ­ vojenskej leteckej školy bol v roku 1942 ako stĂ­haÄŤ v hodnosti podporuÄŤĂ­ka preradenĂ˝ na docviÄŤenie k bojovĂ©mu Ăştvaru. Svoj prvĂ˝ zostrel nepriateÄľskĂ©ho lietadla dosiahol 25. jĂşla 1943 v priestore Kalinina, keÄŹ k zemi odporúčal nemeckĂ© prieskumnĂ© lietadlo Hs-126. Po absolvovanĂ­ 165 bojovĂ˝ch letov /z ktorĂ˝ch bolo 32 prieskumnĂ˝ch/, v ktorĂ˝ch absolvoval 42 vzdušnĂ˝ch sĂşbojov, bol uĹľ v hodnosti nadporuÄŤĂ­ka. 10. marca 1944 bol zaradenĂ˝ ako pomocnĂ­k veliteÄľa vzdušnej streÄľby pluku.
     Svoje poslednĂ© vzdušnĂ© vĂ­ĹĄazstvo kpt. N.S. Artamonov dosiahol 11. marca 1945, keÄŹ sa mu podarilo v priestore Hercegfalva (MR) zostreliĹĄ nemeckĂş stĂ­haÄŤku Fw 190. TĂ˝m pádom mal na konte celkovo 28 samostatnĂ˝ch a 8 skupinovĂ˝ch zostrelov nepriateÄľskĂ˝ch lietadiel.
     DĹ�a 25. marca 1945 sa zaÄŤala Bratislavsko – Brnenská operácia. Artamanovi vojaci so svojimi stĂ­haÄŤkami LavoÄŤkin La 5Fn operovali z poÄľnĂ©ho letiska nachádzajĂşceho sa v blĂ­zkosti Ĺ˝eliezoviec. OdtiaÄľ kpt. N.S. Artamonov 26. marca 1945 vyletel na svoje poslednĂ© dva bojovĂ© lety, aj keÄŹ nemusel. Doktor pluku mu zakázal letieĹĄ, lebo zdravotne nebol v poriadku. On odmietol jeho námietky a vyletel na prieskumnĂ˝ let do priestoru Nitry a Vrábel. Od Vrábel smerom na Levice objavil nemeckĂş motorizovanĂş kolĂłnu smerujĂşcu k frontu. Po pristátĂ­ vĂ˝sledky svojho prieskumu zahlásil veliteÄľovi divĂ­zie Judakovi.
     Ako správny veliteÄľ vyletel kpt. Artamonov na ÄŤele „lavoÄŤiek“ ich pluku. Aby neboli spozorovanĂ­, kolĂłnu obleteli veÄľkĂ˝m oblĂşkom a zaÄŤali na Ĺ�u Ăştok z 800 m odzadu. Po znĂ­ĹľenĂ­ letu na účinnĂ˝ dostrel sa na ceste rozpĂştalo peklo a  jedna ohnivá dráha z nich si našla svoju obeĹĄ. PoÄŤas “šturmovky” na kolĂłnu naplno zasiahla „lavoÄŤku“ kpt. Artamonova. Tá po zásahu zaÄŤala vo vzduchu okamĹľite horieĹĄ. RanenĂ˝ pilot s poslednĂ˝m zbytkom unikajĂşcich sĂ­l nasmeroval svoju horiacu fakÄľu do nemeckej kolĂłny. Po dopade do jej radov podriadenĂ­ hrdinskĂ©ho pilota uvideli, ako na ceste nastal veÄľkĂ˝ vĂ˝buch. Do tohto priestoru okamĹľite vyslali ÄľudĂ­, aby jeho telesnĂ© pozostatky previezli do Ĺ˝eliezoviec. VÄŹaka tomu vieme, Ĺľe kpt. Artamonov zahynul v priestore Teliniec. Po prevoze jeho telesnĂ˝ch pozostatkov do Ĺ˝eliezoviec bol zo všetkĂ˝mi vojenskĂ˝mi poctami pochovanĂ˝. Nemal tam však dlhĂ˝ odpoÄŤinok, lebo o rok neskĂ´r bol exhumovanĂ˝ a opätovne pochovanĂ˝ na vtedy budujĂşcom sa cintorĂ­ne padlĂ˝ch sovietskych vojakov v Ĺ tĂşrove. No tentokrát bol uloĹľenĂ˝ do jednĂ©ho zo spoloÄŤnĂ˝ch hrobov, bez oznaÄŤenia o koho sa jedná.
     Na prĂ­kaz PrezĂ­dia najvyššieho sovietu ZSSR bola npor. N.S. Artamonovi 19. augusta 1944 za dosiahnutĂ© bojovĂ© zásluhy udelená Zlatá Hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu a Leninov rád. V materiáloch MĂš Ĺ tĂşrovo je doteraz evidovanĂ˝ pod p. ÄŤ. 337.

Je pozoruhodné, že za boje v našom regióne získal ocenenie „hrdinu“ aj jeden letec, ktorý tu bol zostrelený a prišiel o nohu. Jedná sa o letca Nikolaja Sergejeviča Jegorova, ktorý za ťažké zranenie v boji v okolí Štúrova dostal to najvyššie vyznamenanie udeľované v ZSSR.
     Aleksej FedoroviÄŤ Lebedev sa narodil 14. marca 1924 v Bunjakovke v sedliackej rodine. V máji 1943 dostal Aleksej Lebedev povolávacĂ­ rozkaz do radov ÄŚA. Po absolvovanĂ­ vojenskej školy mu bola pridelená hodnosĹĄ podporuÄŤĂ­ka a funkcia veliteÄľa ÄŤaty. V januári 1945 jeho pluk viedol boje na ĂşzemĂ­ nachádzajĂşcom sa na severnej strane rieky Dunaj. Tam mali prĂ­slušnĂ­ci 2. práporu 677. streleckĂ©ho pluku 5. januára 1945 zaujatĂ© pozĂ­cie v blĂ­zkosti obce Belá. Vojaci Lebedevovej ÄŤaty videli, Ĺľe asi 300 m pred nimi na neveÄľkej vyvýšenine sa rysujĂş kontĂşry nemeckĂ˝ch zákopov. O druhej v noci 6. januára 1945 zavolal mladĂ©ho veliteÄľa na svoje veliace stanovište veliteÄľ pluku mjr. Borodin. Bolo mu jasnĂ©, Ĺľe nepriateÄľskĂ© pozĂ­cie mĂ´Ĺľu dobiĹĄ len v rámci neÄŤakanĂ©ho Ăştoku, keÄŹ dokonale vyuĹľijĂş moment prekvapenia. „Do svitania musĂ­ byĹĄ dedina naša! To je Ăşloha vašej ÄŤaty. Viem, Ĺľe ste chlapĂ­ci, verĂ­m, Ĺľe nesklameš…“ – povedal veliteÄľ pluku podporuÄŤĂ­kovi Lebedevovi. O 03.00 hod. vyrazil dvadsaĹĄroÄŤnĂ˝ veliteÄľ so svojimi podriadenĂ˝mi. V momente, keÄŹ im k nepriateÄľskĂ˝m zákopom ostávalo len pár desiatok metrov, noÄŤnĂ© ticho prerušila dávka guÄľometu a noÄŤnĂş krajinu osvetlili vystrelenĂ© svetlice. MladĂ˝ veliteÄľ vtedy chytil dva granáty a zaÄŤal sa plaziĹĄ k postaveniu guÄľometnĂ©ho hniezda. KeÄŹ bol od neho vzdialenĂ˝ tak 8 aĹľ 10 metrov, hodil do neho postupne obidva granáty. GuÄľomet zmÄşkol. Vojaci sa zodvihli zo zeme k Ăştoku. V tom momente nemeckĂ˝ guÄľomet opätovne oĹľil. Lebedev sa vtedy zodvihol zo zeme a vlastnĂ˝m telom zakryl nepriateÄľskĂ˝ guÄľomet. PodriadenĂ­, vidiac ÄŤo sa stalo, sa vrhli do Ăştoku a v momente dobili nepriateÄľskĂ© pozĂ­cie. Po boji LebedevovĂ­ spolubojovnĂ­ci našli iba bezduchĂ© telo svojho veliteÄľa odpoÄŤĂ­vajĂşce stále na Ăşsti umlÄŤanĂ©ho guÄľometu. O kus ÄŹalej od neho leĹľali traja zabitĂ­ nemeckĂ­ vojaci a jeden ranenĂ˝.
     TelesnĂ© pozostatky mladĂ©ho hrdinu ppor. Alekseja FedoroviÄŤa Lebedeva boli za smĂştoÄŤnej hudby šesĹĄÄŤlennĂ©ho vojenskĂ©ho orchestru a za ÄŤestnĂ˝ch sálv zo samopalov a pušiek, pochovanĂ© 1 km juhozápadne od osady Malá Tata (ÄŤasĹĄ obce KamennĂ˝ Most). NeskĂ´r boli exhumovanĂ© a Ăşdajne prevezenĂ© na cintorĂ­n padlĂ˝ch sovietskych vojakov v dedine Belá. A odtiaÄľ ku koneÄŤnĂ©mu odpoÄŤinku na centrálny cintorĂ­n padlĂ˝ch sovietskych vojakov v Ĺ tĂşrove. A. F. Lebedev tu odpoÄŤĂ­va v spoloÄŤnom hrobe pod p. ÄŤ. 547.
     O hrdinskom ÄŤine ppor. A.F. Lebedeva jeho priamy nadriadenĂ˝, veliteÄľ 677. streleckĂ©ho pluku mjr. Borodin, uĹľ 11. januára 1945 napĂ­sal návrh na udelenie titulu Hrdina ZSSR in memoriam. Na jeho podklade  bol ppor. A. F. Lebedevovi PrĂ­kazom PrezĂ­dia Najvyššieho sovietu ZSSR dĹ�a 28. aprĂ­la 1945  udelenĂ˝ titul Hrdina ZSSR In memoriam a Rad Lenina.
     ÄŚlenovia pátracieho oddielu Hviezda, nachádzajĂşci sa v dedine Ĺ˝elannoje, sa snaĹľia napraviĹĄ krivdy, ktorĂ© boli v rámci stalinskĂ˝ch ÄŤistiek a represáliĂ­ spáchanĂ© na Lebedevovej rodine, ale nielen na nej… VÄŹaka ich iniciatĂ­ve uĹľ o svojom zabudnutom rodákovi vedia aj obyvatelia jeho rodnej obce. A hlavne na ich poÄŤin mu bol v rodnej Bunjakovke odhalenĂ˝ 9. mája 2010 pamätnĂ­k a bude jeho meno uvedenĂ© na mieste jeho poslednĂ©ho odpoÄŤinku (spolu so spolubojovnĂ­kom Artamonovom a vojakom Knopovom) aj na pamätnej tabuli umiestnenej na vojnovom cintorĂ­ne ÄŚervenej armády v Ĺ tĂşrove.

Materiál Stanislava Bursu spracoval Július Juhász