S 91 ročným k�azom nie je vôbec ľahké si dohovoriť schôdzku. Buď slúži omšu, alebo spovedá, alebo práve s ním natáčajú rozhovor. Nakoniec aj nám venuje čas, nie preto, aby bol v strede pozornosti médií, ale skôr preto, aby aj túto možnosť využil na pastoráciu a učenie. Keď som vstúpila do jeho bytu v Štúrove, hneď som zbadala vo vitríne všetky jeho vyznamenania. „Počítate ich ešte?“ – položila som hneď otázku. „Ani nie, ale naozaj som ich dostal veľa. Neviem, ktoré mi je najvzácnejšie, všetky som prijal s veľkou radosťou. Mám pocit, že aj túto medailu som získal nielen ako pedagóg, ale aj ako k�az“ – hovorí.
Laci bácsi 12 rokov pôsobil na slovenských miestach, ale nikdy necítil potrebu, aby sa vzdal svojej národnosti. „Nepovažujem ani Slováka za lepšieho od Maďara, ani Maďara od Slováka. Ja sa cítim rovnocenným občanom tejto republiky, ktorý sa tu chce cítiť dobre. Mám úctu ku inými národnostiam a náboženským vyznaniam, ale nepáči sa mi, keď sa niekto vzdá svojej viery, alebo národnosti. Veď ako môžem očakávať od Slováka, aby mi dôveroval, keď som sa vzdal aj svojej národnosti? Takých Maďarov si ani Slováci nevážia“ – konštatuje Laci bácsi, kto vie, o čom hovorí. Veď to isté vyznával aj vtedy, keď šiel za deportovanými Maďarmi do Česka, do neznáma, aby ich po jednom vyhľadával a posil�oval vo viere. Pre takúto obetu je schopná iba silná viera a opravdivá láska. „Nepovažujem sa za hrdinu, len som plnil svoju povinnosť s láskou a s radosťou. Aj teraz robím to isté, pretože ľudia veľmi túžia po dobrom slove a povzbudení. Boli časy, keď som bol skúšaný nad moje sily, ale vždy som sa otriasol a išiel ďalej“ – hovorí 91 ročný k�az
Laci bácsi aj teraz miluje šoférovanie, v nedeľu má minimálne 2 omše, pripravuje deti a mladých na sväté prijímanie, birmovanie. „Vždy som sa snažil z mladých vychovávať poriadnych ľudí, ktorí sa nezapredajú za peniaze a za vyznamenanie. Potrebujeme múdrych a dobrých ľudí! Nemôžeme v živote stavať na pomste, len láska nás posunie dopredu“ – vyznáva.
Potom sme sa dotkli ešte pár aktuálnych tém, ako sú napríklad zatvárané školy. „Veľmi to badať na dedinách, kde nemajú školy a pedagógov. Je to podobné ako keď sa vydám na cestu do Bratislavy, ale na ceste nie sú dopravné značky. Môžem dôjsť do cieľa, ale len za veľmi dlhý čas a veľkých komplikácií na ceste. Ideálne by bolo, keby sa pedagóg spolu s k�azom na dedine venovali deťom“ – radí.
S Laci bácsim sa dá o všetkom hovoriĹĄ, o  Da Vinci-ho kĂłde, o EurĂłpskej Ăşnii, skratka o všetkom. Všetko preĹľiari jeho viera a Ĺľivotná mĂşdrosĹĄ, ktorou sa 91 roÄŤnĂ˝ duchom mladĂ˝ kĹ�az riadi. Preto je ĹĄaĹľkĂ© o Ĺ�om ÄŤo i len jeden riadok napĂ­saĹĄ, pretoĹľe akĂ˝koÄľvek dobrĂ˝ ÄŤlánok by vznikol o Mons. LászlĂł Buriánovi, boli by to len prázdne slová. Laci bácsiho treba osobne poznaĹĄ! Jedno je istĂ©, aj keÄŹ sĂş moje riadky nedokonalĂ©, doteraz sa mi nestalo pri pĂ­sanĂ­, Ĺľe by pri spomienke na náš rozhovor ma naplnil tak dobrĂ˝ pocit a radosĹĄ. RadosĹĄ z toho, Ĺľe v Ĺ�om som nepoznala 91 roÄŤnĂ©ho, unavenĂ©ho ÄŤloveka, ale kĹ�aza vernĂ©ho svojim zásadám, z ktorĂ©ho Ĺľiari radosĹĄ a láska. Laci bácsimu aj touto cestou gratulujeme a prajeme zdravie tela i duše, ako aj BoĹľie poĹľehnanie!
Monika Cziglerová