Bol trošku pomalĂ˝, ĹĄarbavĂ˝. MoĹľno práve preto ho katechĂ©tka vybrala na postavu krÄŤmára vo vianoÄŤnej scĂ©nke. Nemusel sa nauÄŤiĹĄ veÄľa textu, len mal ostro vyhnaĹĄ Pannu Máriu a svätĂ©ho Jozefa slovami: „V hostinci niet miesta!“

A chlapec hral dobre. Mal tvrdý a ostrý hlas. Ani sa nepozeral na trasúcich sa pocestných a prísne ich poslal preč. Naliehavá prosba sv. Jozefa sa však opakovala: „Čaká dieťa, je veľmi unavená. Stačil by kútik...“ Vtedy sa chlapec pozrel na Pannu Máriu a sv. Jozefa. Odpoveď však bola: „Nie, choďte preč!“ Povedal to tvrdo, ale so slzami v očiach. Keď pocestní smutne odchádzali, chvíľku stál s otvorenými ústami a s vráskou na čele. Potom zvolal: „Osta�, Jozef! Dám Márii svoju izbu!“
Čo nasledovalo? Iste zmätok medzi hercami, deťmi... Po scénke, keď sa ľudia rozchádzali, bolo počuť, ako diváci hovorili, že chlapec hru pokazil, ale iní tvrdili, že to bolo najkrajšie na celej scénke.
Pomalý, ťarbavý chlapec je našim verným obrazom. S hrou o odmietaní Boha sme sa tak zžili, že sme ho vyhnali zo svojich životov. Nahradili sme Všemohúceho za svoje obmedzené schopnosti, sily. Jeden moderný filozof si takto povzdychol: „Človek je jediný tvor na svete, ktorý sa zdráha byť tým, čím je. Pôda sa nezdráha slúžiť rastlinám. Rastliny sa nezdráhajú slúžiť zvieratám. Zvieratá sa nezdráhajú slúžiť človekovi. Len človek sa zdráha slúžiť Bohu a radšej slúži hmote, ktorá je nižšia než človek. Človek sa zdráha byť dieťaťom Božím. Zdráha sa oslavovať Boha.“ (S. Šoka)
...a pokračujeme ďalej v nerovnom súboji s Bohom. Utekáme za svojim cieľom, ktorý je neurčitý, cestou zbierajúc bohatstvo, slávu, uznanie...sýtime celé naše bytie prázdnotou, egoizmom, pýchou...
Zrazu príde moment, keď sa nevieme pohnúť, došli nám sily, matéria neuspokojuje! Otvárajú sa nám oči a zisťujeme, že sme „nahí“. Vtedy prichádza Boh ako kedysi v rajskej záhrade a volá:
„Adam, kde si?“
Zo zotrvačnosti odpovedáme „choď preč“, ale už je to so slzami v očiach, lebo nedokážeme odolať nekonečnej Láske..., neisto otvárame dvere svojho srdca so slovami: „Osta�, Bože, chcem Ti dať svoje srdce!“
Nech sú tohtoročné Vianoce uvedomením si pre všetkých, že Boh vo svojej nekonečnej láske nás nielen stvoril, ale v našej biede nám aj prichádza v ústrety.
Keď jeden z najväčších kresťanských mysliteľov sv. Anzelm, uvažoval podobne ako my, tak isto si položil otázku: “Cur Deus homo? - Prečo sa stal Boh človekom?” A odpovedá veľmi hlbokou myšlienkou: “Deus factus est homo, ut homo fieret Deus. - Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom”.
Milostiplné a požehnané vianočné sviatky, nech prijatie Krista do sŕdc prinesie všetkým pokoj a radosť.

Mgr. Jozef Hupka, kaplán